Dotácie poskytované štátom pre veľkých investorov, predovšetkým pre veľkých zahraničných investorov, sa stali bežnou súčasťou života na Slovensku. Ostatné firmy, ktoré dotácie nedostanú, sa automaticky dostávajú do konkurenčnej nevýhody, čo je málo spomínaná, avšak veľmi podstatná odvrátená strana dotačnej politiky. Nehovoriac o tom, že firma, ktorá dotáciu dostane, sa u nás väčšinou "ohreje" iba krátko a po uplynutí dotačného obdobia sa presunie tam, kde jej dajú ďalšie dotácie.
Krátkozrakosť dotácií sa mi opäť potvrdila po prečítaní
veľmi inšpirujúceho článku o požiadavke firmy Universal Media Corporation (UMC). Pokiaľ štát neposkytne firme UMC rovnaké dotácie, aké poskytol jej konkurentom, UMC je pripravená odísť zo Slovenska.
Povedzme si na rovinu, že štátne dotácie ekonomike viac škodia, ako pomáhajú. Presne podľa hesla "cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami" možno vidieť, že dotácie z krátkodobého hľadiska ekonomike pomôžu, avšak z dlhodobého hľadiska sa ukazujú ako škodiaci, brzdiaci a zaťažujúci element trhu.
V nasledujúcich bodoch sa pokúsim zhrnúť dôsledky dotačnej politiky:
Štát sa sám stavia do nevýhodnej, poddajnej pozície.
Nízka stabilita investora - investor sa správa ako kobylka, t.j. po uplynutí stanovenej doby a vyžratí všetkého, čo sa vyžrať dalo, sa opäť presunie ďalej.
Destabilizácia trhu - poskytnutie konkurenčnej výhody jednotlivým firmám za peniaze (t.j. z daní) ostatných firiem. Firmy bez dotácií si tým pádom platia vlastných konkurentov.
V drvivej väčšine boli dotované firmy typu "montážna hala". Biotechnológie, nanotechnológie, vývoj (napr. elektroniky) a výskum si západ nechá pre seba, aby mal z čoho žiť. Stali sme sa Čínou Európy.
Podľa častého tvrdenia na internetových diskusiách prišlo Slovensko o 47 mld. EUR priamo na investičných stimuloch od prvého roku ich poskytovania. Bohužiaľ, tento údaj sa mi nepodarilo overiť. Predpokladám, že išlo o poskytnutie daňových úľav v kombinácii s nenávratnými pôžičkami. Vďaka týmto investíciám Slovensko aj niečo zarobilo, možno aj viac ako sme investorom poskytli, nakoľko daňové úľavy predstavujú peniaze, ktoré sme v danom čase nemali a v neskoršom čase sme ich mať mohli, ale aj nemuseli. Do úvahy však treba zahrnúť aj škody spôsobené deformáciou a rozbíjaním trhu, ako som písal vyššie. Vo výsledku je potom veľmi reálne, že z dlhodobého hľadiska budeme vďaka stimulom ekonomicky v mínuse.
Iba málokedy sa urobil audit, či boli u všetkých dotovaných firiem naplnené dohadované počty zamestnancov a iné podmienky poskytnutia stimulov.
Ak sa audit plnenia podmienok aj spravil, narazilo sa na nízku vymožiťeľnosť požiadaviek na plnenie dohody, nakoľko štát je v nevýhodnej pozícii a investor môže kedykoľvek odísť, ak by mu niekto kládol nepríjemné otázky alebo požiadavky.
Reakcia firmy UMC je logická. UMC je dosť veľká a zároveň dosť mobilná na to, aby mohla štát vydierať rovnako, ako to robia jej konkurenti. Bolo by hlúpe, keby to UMC nechalo iba tak a nečinne sa prizeralo, ako štát vykrmuje jej konkurenciu a im nedá nič. V obchode je to bežná vec - ak dodávateľ začne kaziť trh tým, že podporuje viac môjho konkurenta (napr. vyšším rabatom), existuje iba jediná možnosť, ako sa zachovať: najprv dodávateľa upozorním, že toto sa nerobí, a keď sa nič nezmení, je na čase zmeniť dodávateľa. Vo svete štátnych dotácií to pre UMC znamená zmenu štátu, v ktorom bude pôsobiť. V praxi je to trochu komplikovanejšie, keďže takéto niečo si môže dovoliť iba firma, ktorá má nízku previazanosť s miestom pôsobenia (v analógii obchodného sveta to znamená nízku previazanosť s dodávateľom). Princíp je však pri štátnych dotáciách, aj v obchode, rovnaký. Byť ticho a nečinne sa prizerať znamená ohrozenie existencie firmy.
Hádam nemusím pripomínať, že rovnako nezmyselné a škodlivé sú dotácie EÚ. Akékoľvek. Deformujú trh, diskriminujú väčšinu. Znevýhodňujú nielen firmy, ale aj celé štáty v EÚ navzájom.
Systematická podpora malého a stredného podnikania sa na Slovensku nikdy neudiala, napriek opakovaným tvrdeniam politikov, že budú tento segment trhu podporovať. Dotácie veľkým investorom sú s takýmito tvrdeniami v protiklade. Hlúpe jednorazové drobné príspevky na založenie živnosti a podobné záležitosti nepovažujem za systematickú podporu. Keď je možné odpustiť dane na dlhé obdobie veľkým hráčom (nehovoriac o nenávratných pôžičkách), potom musí byť možné odpustiť dane aj všetkým ostatným - najmä tým menším, ktorí tvoria jadro ekonomiky, nakoľko majú väzby na región, v ktorom pôsobia.
Existuje teoretická možnosť založiť združenie malých firiem schopných rýchlo sa presunúť za hranice s cieľom žiadať dotácie vydieraním podľa vzoru veľkých hráčov. Toto však v slovenských podmienkach považujem skôr za utópiu.
Na záver by som chcel zdôrazniť, že nie som proti zahraničným investorom. Podľa mňa ich potrebujeme. Som iba proti ich lákaniu cez nesystémové a nespravodlivé dotácie. Lákať investorov by sme mali predovšetkým transparentnými pravidlami, fungujúcim rýchlym súdnictvom, vymožiteľnosťou práva, nízkymi daňami a odvodmi (rovnako pre každého, pre malú aj veľkú firmu, t.j. bez nutnosti vylobovať si nízke dane a odvody individuálnym rokovaním so štátom), vybudovanou infraštruktúrou a kvalitnou pracovnou silou, ktorá sa nemusí pýšiť tým, že je lacná, ale namiesto toho sa bude pýšiť tým, že je vzdelaná vďaka kvalitnému systému školstva. Pre politikov je však vždy jednoduchšie namiesto riešenia týchto skutočných problémov lákať investorov ich podplácaním cez investičné stimuly vo forme dotácií alebo úľav.
