Konsolidácia šetrením, alebo zvyšovaním daní

Ako odlíšiť skutočného ekonóma od šarlatána? Jednoducho. Spýtajte sa ho, ako by robil konsolidáciu počas krízy (ale aj inokedy) a jeho odpoveď skonfrontujte s nasledovným článkom:

• http://ekonomika.sme.sk/c/6684547/preco-sa-nam-estonsky-minister-smeje.html

Ide o jeden z mála článkov idúcich "proti prúdu", ktorý navyše základnými štatistikami vykresľuje celý kontext absurdity mainstreamového názoru ohľadom vhodného spôsobu konsolidácie.

Na čo je dobrý finančný poradca

Obrázok: biznisblog.sk

Na čo je dobrý osobný finančný poradca? Až do minulého týždňa som bol presvedčený, že na nič.

Väčšina poradcov je otravných, keď si chcú zarobiť na poistkách a finančných produktoch a potom o nich už dlý čas nepočujete. Taktiež Vás nútia z času na čas na prepoistenie, nakoľko z toho majú províziu. Finančný poradca Vás nasmeruje k finančným produktom, ktorých potrebnosť je väčšinou otázna a ktoré si tak či tak dokážete zabezpečiť sami.

Stala sa však zvláštna vec. Minulý týždeň mi môj finančný poradca reálne "zarobil" stovky EUR bez toho, aby on na tom získal čo i len cent.

Mal som šťastie na fin. poradcu. Nie je až taký otravný, ako táto kategória ľudí zvykne byť, a navyše pravidelne poskytuje aj dôležité informácie, na ktorých síce nezarobí nič, ale patria k dobrému servisu pre klienta.

Takže, ako mi minulý týždeň fin. poradca "zarobil" peniaze? V rámci pravidelného informovania mi poskytol dobre spracovanú informáciu o možnosti pripoistenia v sociálnej poisťovni pred účinnosťou nového zákona, a navyše nemal problém vysvetliť mi to aj po telefóne (prostredníctvom jeho manželky, ktorá si informácie detailne naštudovala pre jej klientov) počas viacerých dlhých hovorov. Nejasnosti vyplývajúce z mojich otázok zisťoval priamo v sociálnej poisťovni u kontaktnej osoby, ktorú na to má. Mne na sociálnej poisťovni poradiť nevedeli, bol som na ústredni aj na pobočke, ale ani sami nevedeli, ako to je. Poradila mi iba manželka môjho fin. poradcu. Cez telefón v soc. poisťovni v odbore nemocenského poistenia mi dokonca povedali, že môžeme platiť a potom, keď manželka otehotnie, tak máme znovu prísť a uvidí sa, čo ďalej. Takže, od úradníkov som sa nedozvedel, či by platenie nebolo zbytočné.

Celá finta spočívala v tom, že do nadobudnutia účinnosti nového zákona (1.2.2012) môže budúca mamička podať žiadosť na nemocenské pripoistenie tak, ako to robili "mamičky" doteraz. Pokiaľ stihneme zaplatiť prvú splátku za január do 8.2.2012 (čo sme stihli), tak budeme 9 mesiacov platiť ešte podľa starého zákona, t.j. pri maximálnom vymeriavacom základe cca. 50€. Takto si predplatíme 690€ mesačne, ktoré budeme dostávať ako materskú. Nový zákon má takýmto praktikám zamedziť (predplatenie si 690€ mesačnej materskej za mesačných 50€ využívalo veľa ľudí). Keby sme túto záležitosť nestihli zrealizovať do konca januára, tak by sme namiesto 50€ platili 400€, čo absolútne stráca zmysel (platí sa 9 mesiacov a materská sa poberá 6 mesiacov). Opäť sa raz potvrdilo, že informácie sú peniaze - finančný poradca nám takto "zarobil" vyše 3000€.

Štátu som na daniach a odvodoch zaplatil toľko, že mi vôbec nevadí, ak ho takýmto spôsobom pre zmenu podojím ja.

Bez toho, aby ma fin. poradca na túto možnosť upozornil, som nemal šancu. O možnosti pripoistenia, ktorá tu dlhé roky bola, som vedel. Myslel som si však, že novelou zákona o túto možnosť prídeme. Informácia, že nejaké odbobie môžeme platiť po starom (t.j. len 50€) napriek novému zákonu účinnému od 1.2.2012, bola kľúčová. Sám by som sa k tejto informácii nedopracoval - úradníci v tom majú zmätok a preto sa táto možnosť súbehu starého a nového zákona neobjavila ani v médiách.

Na čo je dobrý finančný poradca? Aby Vám radil, aby Vás informoval. Taký fin. poradca, ktorého jediným záujmom je uzatváranie poistiek a iných finančných produktov, je na nič. Svojho fin. poradcu si preto starostlivo vyberajte.

Škodlivosť štátnych dotácií poskytnutých investorom

Obrázok: http://www.cas.sk/

Dotácie poskytované štátom pre veľkých investorov, predovšetkým pre veľkých zahraničných investorov, sa stali bežnou súčasťou života na Slovensku. Ostatné firmy, ktoré dotácie nedostanú, sa automaticky dostávajú do konkurenčnej nevýhody, čo je málo spomínaná, avšak veľmi podstatná odvrátená strana dotačnej politiky. Nehovoriac o tom, že firma, ktorá dotáciu dostane, sa u nás väčšinou "ohreje" iba krátko a po uplynutí dotačného obdobia sa presunie tam, kde jej dajú ďalšie dotácie.

Krátkozrakosť dotácií sa mi opäť potvrdila po prečítaní veľmi inšpirujúceho článku o požiadavke firmy Universal Media Corporation (UMC). Pokiaľ štát neposkytne firme UMC rovnaké dotácie, aké poskytol jej konkurentom, UMC je pripravená odísť zo Slovenska.

Povedzme si na rovinu, že štátne dotácie ekonomike viac škodia, ako pomáhajú. Presne podľa hesla "cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami" možno vidieť, že dotácie z krátkodobého hľadiska ekonomike pomôžu, avšak z dlhodobého hľadiska sa ukazujú ako škodiaci, brzdiaci a zaťažujúci element trhu.

V nasledujúcich bodoch sa pokúsim zhrnúť dôsledky dotačnej politiky:

• Štát sa sám stavia do nevýhodnej, poddajnej pozície.
• Nízka stabilita investora - investor sa správa ako kobylka, t.j. po uplynutí stanovenej doby a vyžratí všetkého, čo sa vyžrať dalo, sa opäť presunie ďalej.
• Destabilizácia trhu - poskytnutie konkurenčnej výhody jednotlivým firmám za peniaze (t.j. z daní) ostatných firiem. Firmy bez dotácií si tým pádom platia vlastných konkurentov.
• V drvivej väčšine boli dotované firmy typu "montážna hala". Biotechnológie, nanotechnológie, vývoj (napr. elektroniky) a výskum si západ nechá pre seba, aby mal z čoho žiť. Stali sme sa Čínou Európy.
• Podľa častého tvrdenia na internetových diskusiách prišlo Slovensko o 47 mld. EUR priamo na investičných stimuloch od prvého roku ich poskytovania. Bohužiaľ, tento údaj sa mi nepodarilo overiť. Predpokladám, že išlo o poskytnutie daňových úľav v kombinácii s nenávratnými pôžičkami. Vďaka týmto investíciám Slovensko aj niečo zarobilo, možno aj viac ako sme investorom poskytli, nakoľko daňové úľavy predstavujú peniaze, ktoré sme v danom čase nemali a v neskoršom čase sme ich mať mohli, ale aj nemuseli. Do úvahy však treba zahrnúť aj škody spôsobené deformáciou a rozbíjaním trhu, ako som písal vyššie. Vo výsledku je potom veľmi reálne, že z dlhodobého hľadiska budeme vďaka stimulom ekonomicky v mínuse.
• Iba málokedy sa urobil audit, či boli u všetkých dotovaných firiem naplnené dohadované počty zamestnancov a iné podmienky poskytnutia stimulov.
• Ak sa audit plnenia podmienok aj spravil, narazilo sa na nízku vymožiťeľnosť požiadaviek na plnenie dohody, nakoľko štát je v nevýhodnej pozícii a investor môže kedykoľvek odísť, ak by mu niekto kládol nepríjemné otázky alebo požiadavky.

Reakcia firmy UMC je logická. UMC je dosť veľká a zároveň dosť mobilná na to, aby mohla štát vydierať rovnako, ako to robia jej konkurenti. Bolo by hlúpe, keby to UMC nechalo iba tak a nečinne sa prizeralo, ako štát vykrmuje jej konkurenciu a im nedá nič. V obchode je to bežná vec - ak dodávateľ začne kaziť trh tým, že podporuje viac môjho konkurenta (napr. vyšším rabatom), existuje iba jediná možnosť, ako sa zachovať: najprv dodávateľa upozorním, že toto sa nerobí, a keď sa nič nezmení, je na čase zmeniť dodávateľa. Vo svete štátnych dotácií to pre UMC znamená zmenu štátu, v ktorom bude pôsobiť. V praxi je to trochu komplikovanejšie, keďže takéto niečo si môže dovoliť iba firma, ktorá má nízku previazanosť s miestom pôsobenia (v analógii obchodného sveta to znamená nízku previazanosť s dodávateľom). Princíp je však pri štátnych dotáciách, aj v obchode, rovnaký. Byť ticho a nečinne sa prizerať znamená ohrozenie existencie firmy.

Hádam nemusím pripomínať, že rovnako nezmyselné a škodlivé sú dotácie EÚ. Akékoľvek. Deformujú trh, diskriminujú väčšinu. Znevýhodňujú nielen firmy, ale aj celé štáty v EÚ navzájom.

Systematická podpora malého a stredného podnikania sa na Slovensku nikdy neudiala, napriek opakovaným tvrdeniam politikov, že budú tento segment trhu podporovať.  Dotácie veľkým investorom sú s takýmito tvrdeniami v protiklade. Hlúpe jednorazové drobné príspevky na založenie živnosti a podobné záležitosti nepovažujem za systematickú podporu. Keď je možné odpustiť dane na dlhé obdobie veľkým hráčom (nehovoriac o nenávratných pôžičkách), potom musí byť možné odpustiť dane aj všetkým ostatným - najmä tým menším, ktorí tvoria jadro ekonomiky, nakoľko majú väzby na región, v ktorom pôsobia.

Existuje teoretická možnosť založiť združenie malých firiem schopných rýchlo sa presunúť za hranice s cieľom žiadať dotácie vydieraním podľa vzoru veľkých hráčov. Toto však v slovenských podmienkach považujem skôr za utópiu.

Na záver by som chcel zdôrazniť, že nie som proti zahraničným investorom. Podľa mňa ich potrebujeme. Som iba proti ich lákaniu cez nesystémové a nespravodlivé dotácie. Lákať investorov by sme mali predovšetkým transparentnými pravidlami, fungujúcim rýchlym súdnictvom, vymožiteľnosťou práva, nízkymi daňami a odvodmi (rovnako pre každého, pre malú aj veľkú firmu, t.j. bez nutnosti vylobovať si nízke dane a odvody individuálnym rokovaním so štátom), vybudovanou infraštruktúrou a kvalitnou pracovnou silou, ktorá sa nemusí pýšiť tým, že je lacná, ale namiesto toho sa bude pýšiť tým, že je vzdelaná vďaka kvalitnému systému školstva. Pre politikov je však vždy jednoduchšie namiesto riešenia týchto skutočných problémov lákať investorov ich podplácaním cez investičné stimuly vo forme dotácií alebo úľav.

Nikdy nezabudneme. Euroval 13.10.2011.

Obrázok: ondrias.sk

Navýšenie eurovalu bolo schválené. Zoznam tých, ktorí za euroval hlasovali, je tu:

Tváre 114-tich poslancov, ktorí zahlasovali za euroval.

Prispievateľ "pyramidasovayou" to na diskusii SME vystihol najlepšie:

Nikdy nezabudneme na vlastizradu spáchanú na slovenských daňovníkoch dňa 13.10.2011. Bol to jedovatý nôž zapichnutý do srdca slušných občanov tohoto štátu, bola znásilnená ústava, sloboda, verejná mienka. Spáchali genocídu, popreli občiansku spoločnosť, zničili slobodu a uvrhli občanov do dlhového otroctva. Tieto mená hlasov za euroval budú vtesané do histórie ako memento pre politikov, ktorí zničia život našich generácií, budú symbolom zapredancov, ktorí predali svoj štát za tučný bakšiš od bankstrov, sú symbolom bezcharakternosti, úbohosti, zvrátenosti našich politikov, symbolom toho, ako hlboko si náš názor nevážia a ako nami opovrhujú. Každý obyvateľ SR je oddnes "dlžný" EÚ ďalších 1426€ a to sa uvažuje o opakovaní eurovalu. To, čo sa dialo v parlamente v ten deň bol hon na čarodejnice a inkvizícia strany, ktorá sa postavila na odpor voči tej neslobode a diktátu, ktorý sa na nás valí z Bruselu od nevolených bruselských úradníkov. To, čo schválili poslanci Smeru, SDKÚ-DS, Mostu a KDH, bola bezpodmienečná kapitulácia, kapitulácia, ktorá sa propagandisticky vydáva za úspech, pričom je to obyčajná ohavnosť.
13.10.2011 bola schválením eurovalu pošliapaná sloboda tohto národa. Zobrali nám slobodu a nastolili totalitu. Nepodrobili nás tankami - to nepotrebujú, pretože máme úplatných politikov, podrobili nás dlhom. Slováci, stali sa z nás dlhoví otroci vydaní napospas bankárom. Na Slovensku sa udiala druhá normalizácia. Tentokrát to nie je voči Moskve, ale voči Bruselu. Fico je druhým Gustávom Husákom. To, čo demonštrovali SDKÚ-DS + KDH + Most-Híd v parlamente pri druhom kole schvaľovania navýšenia eurovalu, mi silno pripomínalo rokovanie Brežneva so Svobodom, Dubčekom a spol. v Moskve, keď podpísali protokol, v ktorom sa okupácia v roku 1968 zmenila na internacionálnu pomoc. Totalitu Moskvy nám dnes nahradila arogancia Bruselu.
Ďakujem Vám pán Sulík za 44 hodín slobody. Sme Vašimi dlžníkmi, len si teraz musíte dávať na seba lepší pozor.

44 hodín slobody bolo víťazstvo zdravého rozumu. Krátko, ale predsa.

Nikdy nezabudneme.

Poviedka o mladom nadržanom proletárovi

Obrázok: stockphotos.sk

Poviedka z diskusie na SME:

Slušný 25-ročný zamestnaný proletár zo stredne veľkej slovenskej obce s lokálne priemernou mzdou šiel na diskotéku do vedľajšej obce, kde si našiel krásnu babu a za budovou diskotéky jej v ten istý večer spravil dieťa. Majú sa radi, tak sa zoberú a chcú bývať vo vlastnom. Tak si našli pekný nový domček za 100-tisíc EUR (83 300€ bez dph, DPH je 16 700€).

Chlapec chytil pero a papier a počíta ...

Domček 100-tisic - banka mu dá celú sumu za neuveriteľne nízky úrok 3,75% p.a. Splácať bude 40 rokov 406 EUR (celú jeho netto mzdu) mesačne a dokonca mu odpustia aj iné poplatky. Za 40 rokov pošle banke 195-tisic EUR (banka má z toho ryžu 95 000€).

Počíta ďalej.
Na to, aby mal netto 406€, musí mať supehrubú mzdu na úrovni dnešných 676€ a tú si musí udržať celých 40 rokov. Je jedno či ide o dane, zdravotné, sociálne, starobné - proste je to zákonné výpalné mesačne 270€. Za 40 rokov takto pošle štátu 130 000€.

V závere rozmýšľa, či má poslať babu na potrat a ísť sa obesiť. Na to, aby získal majetok v hodnote 83300€, musí za 40 rokov odovzdať štátu 146 700€ a banke 95 000€. Spolu teda musí odovzdať 241 700€.

Nadobudnutý majetok predstavuje 25,6% z jeho superhrubej mzdy 325 000€ za 40 rokov. Štát zobral 45,1% z jeho superhrubej mzdy a banka zobrala 29,2% z jeho superhrubej mzdy v priebehu 40 rokov.

Keď so svojimi vnukmi vo veku 65 rokov dostane svoj čistý list vlastnícta k domu, v ktorom 40 rokov žil a ktorý 40 rokov zveľaďoval (ktovie za aké peniaze, keďže z celej mzdy platil hypotéku), bude veľmi šťastný, pretože mu už zostáva len 5 rokov práce na to, aby od štátu dostal výmer na minimálny dôchodok.

Celé je to samozrejme fikcia, pretože chlapec by na začiatku zrejme skapal od hladu (pokiaľ nemá rodinu, ktorá mu to pomôže ťahať). Je tam veľa premenných - výška mzdy a benefitov, prehodnotenie hypoúveru, nepočíta sa s infláciou, ktorú by mal dorovnať plat, atď. Ale takto to asi vychádza.

Mýtus o multiplikatívnom zdražovaní pri zvýšení DPH



Foto: spravy.pravda.sk

V minulom blogu o zvýšení DPH som vysvetlil, prečo čisto matematicky vzato nedochádza k zdražovaniu o rovnaký počet percentuálnych bodov, o aký bolo DPH zvýšené. Poďme sa teraz pozrieť na ďalší mýtus šírený pri každom zvyšovaní DPH. Je ním mýtus o multiplikatívnom zdražovaní.

Kto rozumie základnej myšlienke, ktorá stojí za daňou z pridanej hodnoty (DPH), tomu je hneď jasné, že zvýšením DPH dôjde v každom medzičlánku obchodného reťazca k zvýšeniu iba alikvotnej čiastky v rovnakej percentuálnej výške tak, aby suma týchto čiastok dala na konci sumu navýšenia vypočítanú z koncovej ceny iba jeden krát. Rozhodne nie je pravda, že sa celá koncová cena navýši o rozdiel medzi starou a novou DPH toľkokrát, koľko medzičlánkov sa zúčastňuje na výrobe a distribúcii tovaru alebo služby. Argument, že každý medzičlánok musí zvýšenú DPH zaplatiť a preto sa DPH z koncovej ceny zvýši viacnásobne, odporuje základnému princípu dani z pridanej hodnoty. Každý medzičlánok totiž platí DPH iba z pridanej hodnoty, nie z celej sumy, za ktorú sa tovar predá ďalšiemu obchodníkovi v reťazci. Funguje to vďaka tomu, že každý podnikateľ si znižuje DPH zaplatenú na výstupe o DPH, ktorú zaplatil na vstupe, čiže pri nákupe. Výsledok je potom taký, že DPH je zaplatená iba z rozdielu medzi predajnou a nákupnou cenou. Z týchto navýšení cien v každom medzičlánku je poskladaná koncová cena, z ktorej koncový spotrebiteľ zaplatí celú DPH. Inými slovami, zvýšenie DPH sa na koncovej cene premietne iba raz a to v určenej výške.

Príklad:

• Pri cene tovaru 100 EUR bez DPH, pôvodnej DPH 19% a zvýšení o 1% na 20% bude cena s DPH rovná 119€ pred zvýšením a 120€ po zvýšení, pričom nezáleží na počte obchodníkov, dodávateľov a iných medzičlánkov, ktoré sa na tvorbe, distribúcii a predaji tovaru zúčastňujú.

Aká vysoká je miera prerozdeľovania na Slovensku?

Daňové zaťaženie na Slovensku



Veľa politikov, predovšetkým tých pravicových, s obľubou v televíznych diskusných reláciách opakuje argument o nízkej miere prerozdeľovania na Slovensku (t.j. podielu verejných výdavkov štátu na hrubom domácom produkte). Slovensko patrí medzi štáty s najnižšou mierou prerozdeľovania v rámci EÚ.

Moja peňaženka však pri pohľade na výplatnú pásku tento názor nezdieľa, preto som začal googliť, kde je pes zakopaný. Prvé číslo, na ktoré som sa zameral, bola samotná výška prerozdeľovania na Slovensku. Tá je podľa nadácie Hayek za rok 2011 rovná 42%, čo dokazuje, že na Slovensko skutočná pravica ešte nedorazila, ak sa tá súčasná dokáže hrdiť takýmto údajne nízkym číslom. Napriek tomu, že 42% je veľa, nie je to konečná miera zdaňovania na Slovensku. Podľa znázorneného grafu, ktorý som si požičal z analýzy dňa daňovej slobody za rok 2011 od nadácie Hayek (tabuľka a graf je cca v strede dokumentu), je priemerný podiel daní a odvodov vo výške až 52% platu! Zamestnancovi teda z jeho platu ostane menej ako polovica - iba 48%. (Pod pojmom "plat" chápem superhrubú mzdu, čiže skutočnú mzdu zamestnanca, ako som písal prednedávnom. Rovnako chápe mzdu aj uvedená analýza).

Miera prerozdeľovania v EÚ je v priemere naozaj vyššia. Za posledné roky sa podľa eurostatu pohybovala na priemernej úrovni medzi 45% - 48% (v roku 2007 vo výške 45,7%, dáta za rok 2010 a prognózu za rok 2011 som bohužiaľ nenašiel) . Dôvod na oslavu však nie je, keďže slovenských 42% je ďaleko od ekonómami odporúčaných 25%.

Pri pohľade na vyššieuvedené čísla je hneď zrejmý jeden paradox: samotná nadácia Hayek uvádza deň daňovej slobody podľa miery prerozdeľovania, ktorú vypočítala na úrovni 42%, pričom v tom istom materiáli sa uvádza celková miera zdanenia na úrovni 52%. Miera prerozdeľovania teda zjavne nevypovedá celú pravdu o celkovej miere zdanenia. Ako jediné vysvetlenie uvedeného rozporu mi napadá, že nie celé HDP skončí v peňaženkách daňových poplatníkov. Z toho vyplýva logický záver, že značná časť HDP, resp. bohatstva, sa vyváža zo Slovenska von. Teoreticky je možné mať každoročne stále vyššie HDP, ktoré každoročne znižuje podiel verejných výdavkov štátu na hrubom domácom produkte (čiže mieru prerozdeľovania) a zároveň vysoké daňové zaťaženie, čím vzniká rozpor medzi nízkou mierou prerozdeľovania a vysokým daňovým zaťažením. Možno keby som bol ekonóm, tak by mi to pripadalo ako samozrejmé.

Superhrubá mzda - okamih pravdy o výške daňového a odvodového zaťaženia

Pojem "mzda" je zdanlivo každému jasný. Našim politikom sa však počas posledných desaťročí podarilo vniesť do mzdového systému toľko chaosu, že už iba malé percento ľudí vie, aká je ich skutočná mzda.

Som presvedčený, že tento chaos je úmyselný, aby ľudia nevedeli, o koľko ich štát každý mesiac oberie. Okaté nepríjemné čísla sú zakrývané tzv. hrubou mzdou, čo je iba akási fiktívna medzisuma, ktorá nevypovedá ani o tom, koľko na zamestnanca minie zamestnávateľ, ani o tom, koľko zamestnanec nakoniec naozaj dostane na účet. Hrubá mzda je položená niekde uprostred týchto čísel a jej jediný zmysel je v kamuflovaní reality. Tou realitou je, že každý zamestnanec má skutočnú mzdu, tzv. superhrubú mzdu nazývanú aj cena práce, oveľa vyššiu, než si myslí.

Keby každý uchádzač o prácu diskutoval o svojom plate v kontexte skutočnej mzdy, t.j. superhrubej mzdy, diskusia by sa viedla o oveľa vyšších číslach. Zároveň by bolo každému zamestnancovi z výplatnej pásky hneď na prvý pohľad jasné, ako veľa mu štát z jeho skutočnej mzdy berie. V tom okamihu by ľudia začali od štátu požadovať kvalitnejšie služby a boli by aspoň o trochu menej ľahostajní k plytvaniu peňazí daňových poplatníkov. Veď pri takých vysokých cenách za služby štátu je logické vyžadovať vyššiu kvalitu. Druhým zásadným efektom takejto zmeny by bolo spravodlivejšie, resp. presnejšie porovnávanie platov v rámci EU.

Áno, často vyslovenou námietkou je fakt, že cena práce je už dnes uvádzaná na výplatnej páske. Bohužiaľ, ľudia tomuto číslu nerozumejú (ak si ho vôbec pozrú), čoho dôsledkom je, že nepovažujú odvody zamestnávateľa za súčasť ich platu. Zamestnávateľovi je však jedno, ako čo nazveme, keďže to musí tak či tak zaplatiť, a preto pokiaľ sa nebude o cene práce (superhrubej mzde) vyjednávať na pohovoroch (namiesto fiktívnej hrubej mzdy), dovtedy nebudú ľudia vedieť a hlavne chápať, aká je ich skutočná mzda a aké sú skutočné sumy každomesačne odvádzané štátu z ich výplaty.

Som preto rád, že sa našiel minister, ktorý má ambíciu urobiť v tomto chaose poriadok. Pevne dúfam, že sa súčasnému ministrovi práce a sociálnych vecí Jozefovi Mihálovi podarí zavedenie superhrubej mzdy presadiť a že to následný minister nebude meniť.

Zdražovanie kvôli zvýšenej DPH

Niekedy sa viem poriadne vnútorne rozčúliť nad nevzdelanosťou elity národa, najmä politikov. Už som zmierený s tým, že väčšine ľudí je matematika na obtiaž. Ale keď základy matematiky neovládajú ani naši volení reprezentanti, tak si vravím, čo je veľa, to je veľa. Koľko politikov, odborárov a dokonca významnejších pseudodiskutérov na internetových fórach som už videl tvrdohlado opakovať nezmyselný argument, že zvýšením DPH o 1% sa zvýšia ceny o 1%.

TO JE ÚPLNA SPROSTOSŤ!

Nedávno sa zvýšila DPH z 19% na 20%, urobme si teda jednoduchý príklad.

Tovar, ktorý stál 100€ bez DPH, stál pred zmenou 119€ s DPH (100 + 19% zo 100) a po zvýšení DPH o 1% teraz stojí 120€ s DPH (100 + 20% zo 100). Cena s DPH sa teda zvýšila zo 119 na 120. A to je zdraženie o 0,84%, pretože ((120 - 119) / 119) * 100%  = 0,84%.

Kto tvrdí, že je kvôli zvýšeniu DPH o 1% tovar drahší o 1%, nech vráti maturitné vysvedčenie.