Injekcie do kolena



Obrázok: uihealthcare.org



Podľa tvrdenia môjho chirurga má cca polovica ľudí problémy s kolenami. Koleno je suverénne najproblémovejší kĺb tela, v počte zranení je ďaleko pred ramenom, ktoré je druhé v poradí úrazovosti.

Ja mám problémy s pravým kolenom už od strednej školy, čím som sa dopracoval k sérii bohatých zážitkov a skúseností. Pri úraze, alebo prílišnej námahe kolena, môže doktor človeku naordinovať vybratie vody alebo krvi z kolena, prípadne vpichnutie špeciálnej injekcie s výživovým roztokom (napr. Sinovial). V oboch prípadoch ide o stresujúcu udalosť. Nepríjemné pocity pri vpichovaní ihly do kĺbu možno ztlmiť jediným spôsobom - človek musí byť čo najviac uvoľnený. Čím viac sú svaly uvoľnené, tým pohodovejší bude priebeh zákroku. Nie je to jednoduché, avšak takéto cielené sústredenie stojí za to. Mne pomáha napr. jednoduchá finta - snažím sa pozerať tam, kde neuvidím tú hrozivú injekčnú striekačku. Iba by ma zbytočne znervóznila, čo by viedlo k prirodzenému podvedomému obrannému reflexu, ktorým je v tomto prípade stiahnutie svalov.

P.S. Práve som sa vrátil od doktora a môžem potvrdiť, že to naozaj funguje. Pri uvoľnenej nohe bol priebeh zákroku bezproblémový.

Gastrolístky - vhodné akurát pre nesvojprávnych

Foto: TVNOVINY.sk

V boji o gastrolístky, ktorý v poslednom období na politickej scéne prebieha, ako obvykle prehral zdravý rozum a zvíťazil lobbing firiem, ktoré z nezmyselného zákona profitujú.

Navrhovaná zmena mala vytvoriť priestor pre možnosť odmietnutia gastrolístkov, ktoré nie sú ničím iným, iba odlišným typom bankovky - s obmedzenou platnosťou 1 rok a s určeným účelom využitia. Ak by zmena prešla, mohli by si ľudia zvoliť, či dostanú určenú sumu vyplatenú v regulérnych bankovkách, alebo v gastrolístkoch. Sloboda však niektorým ľuďom nevonia a tak sa zdá, že boj o gastrolístky vyhrali gastrofirmy, ktoré lístky tlačia a vydávajú. Samozrejme si pri tom nezabudnú zakaždým odkusnúť kus koláča, ktorý tým pádom chýba zamestnancom.

Problém má však hlbšie korene. Všetko sa začína v myslení ľudí, ktorí:

• nechápu, že majú svoj plat znížený o poplatky za vydávanie gastrolístkov, resp. že si zo svojho platu kvôli gastrolístkom kúpia menej, nakoľko sú ceny navýšené o poplatky, ktoré platia reštaurácie a supermarkety gastrofirmám. Obvyklá argumentácia "však to platí zamestnávateľ, mne je to jedno" je chybná, pretože zamestnávateľ to platí z platu zamestnanca, ktorý by zamestnanec mohol dostať ale práve kvôli gastrolístkom v plnej výške nedostane.
• si myslia, že práve oni vedia, čo je pre druhých ľudí najlepšie. Nútiť ľudí využívať časť svojho platu spôsobom, ktorý niekto iný určí, nemá nič spoločné s demokraciou a so slobodou. Keď sa rozhodnem, že dnes využijem peniaze iným spôsobom, žiaden štát ani iný človek mi v tom nesmie brániť. Ľudia nezomrú od hladu len preto, že by nedostávali "peniaze viazané na určený účel - stravovanie".
• nemajú radi slobodu. Možnosť slobodnej voľby naozaj niekomu môže privodiť hlavybôľ. Pre takých ľudí by sa mohol zriadiť prerozdeľovací úrad, do ktorého by ľudia mohli dobrovoľne odovzdať celú svoju výplatu a úrad by im cez poukážky presne určil, ako majú so svojimi peniazmi naložiť. Ďalšie možné riešenie je zbaviť takých ľudí svojprávnosti.
• si myslia, že po zrušení gastrolístkov skrachujú všetky reštaurácie. Nie, všetky neskrachujú. Do večných lovíšť odídu iba tie, ktoré nie sú životaschopné. Nech sa reštaurácie snažia presadiť v skutočnom konkurenčnom boji. Každý podnikateľ by veľmi rád podnikal v štátom dotovanom prostredí. Takéto podnikanie ale nemá nič spoločné so slobodným trhom a s férovým kapitalizmom. Zvýhodňovanie jednej skupiny podnikateľov na úkor druhej skupiny ešte nikdy v histórii z dlhodobého hľadiska neprinieslo nič dobré. Práve naopak.

Gastrolístky sú nezmysel. Štát prostredníctvom nich diktuje ľuďom, ako majú žiť. To je presný opak slobody. To už rovno môžeme zaviesť povinné poukážky na toalety, aby ľudia náhodou nezabudli vyprázdniť to, čo na obed naplnili. Samozrejme takéto poukážky by platili iba na certifikovaných toaletách. Certifikáciu by zabezpečovali špecializované firmy. Bez pochýb, za poplatok - veď poukážky sú tu na to, aby sa na nich dalo dobre zarobiť.

Myšlienka dňa

„Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale skôr o to, nájsť očami dvere“ - Ernst Werner von Siemens

Odpadky v Sade Janka Kráľa

Minulý týždeň som sa išiel s priateľkou po robote prejsť do Sadu Janka Kráľa a keďže bolo veľmi teplo, kúpili sme si predtým v Auparku nanuky na osvieženie. Príjemnú prechádzku mi jemne znepríjemňoval iba fakt, že po vychutnaní si dobrého nanuku v prechádzkovom tempe som nemal kam odhodiť lepkavý obal.

Tento typicky slovenský neduh som postrehol už na viacerých miestach, ale nečakal by som to na mieste, ktoré patrí k turistami, ako aj Bratislavčanmi, najnavštevovanejším. Jednak bol problém nájsť vôbec nejaké koše na odhadzovanie odpadkov a jednak ak som nejaký našiel, tak bol nielen plný, ale dokonca z neho odpadky kypeli na zem, čo pre návštevníkov parku nie je veľmi príjemný pohľad. Až po prejdení celého parku sa mi podarilo nájsť jeden jediný nekypiaci kôš, ktorý mi pomohol zbaviť sa obalu z nanuku.

Nedalo mi, musel som o tom napísať blog, aby som sa vyventiloval, pretože mi to vŕtalo hlavou celý týždeň. Myslím si, že Slovensko má na viac, ako len na špinavé parky plné odpadkov pohodených po zemi. Ak chceme, aby ľudia udržiavali čistotu hádzaním odpadkov do koša, musíme pre to najprv vytvoriť vhodné podmienky. Snáď sa to v budúcnosti zlepší a dožijem sa doplnenia počtu košov, ako aj ich pravidelnejšie vysypávanie.

Prečo je úžera zločin

Na úžeru existujú dva protichodné pohľady. Jeden pohľad klasifikuje úžeru ako zločin z dôvodu zneužitia núdze iného človeka na vlastný prospech, druhý pohľad hovorí o slobodnom rozhodnutí poberateľa pôžičky s jednostranne nevýhodnými podmienkami a dobrovoľnom akceptovaní takýchto podmienok. Náš právny systém úžeru zakazuje a trestá. Prečo?

Zmerať mieru slobody pri rozhodovaní sa o akceptovaní nevýhodnej pôžičky je prakticky nemožné. Pre lepšie objasnenie situácie uvediem jeden výstižný prispevok diskutéra, ktorý oponoval inému diskutérovi presadzujúcemu princíp slobody pri akceptovaní pôžičky:

• 1. Nerozumel si tomu, čo som Ti napísal - že poznáš iba dve k r a j n o s t i.
  Lebo si nechcel rozumieť.
  A napriek tomu si moje slová potvrdil svojou poslednou vetou.
  Teda - že poznáš len bipolaritu krajností - buď absolútnu slobodu (ktorú chybne nazývaš demokracia) a diktatúru.
  Nič iné nepoznáš.
  .
  2. Pre posledný pokus - aby si pochopil, čo som hovoril - musím použiť nadsádzku.
  Teda isté zveličenie.
  Okrem dvoch zmluvných subjektov - poskytujúci a preberajúci službu - je tu ešte prostredie, kde sa akt uskutočňuje. A to prostredie je kryté nejakým úzusom, pravidlami. A keďže tu hovoríme o našom štáte (teda nie o juhoamerickej džungli, či pralese), je to územie, na ktoré sa vzťahujú konkrétne pravidlá, zákony.
  .
  Takže, je tu - okrem dvojice subjektov - ešte istý vyšší "poriadok", ktorým sa - v prípade neakceptovateľnosti aktu, činu - riadia konzekvencie.
  .
  A tak, myslieť si (a tu používam to zveličenie), že ak by ktosi povedal komusi, že mu dá 10 000 EUR, ak sa dá ihneď ním zastreliť - že to je "demokracia" - a "je to len a len jeho vec", je bláhové takto uvažovať.
  Je to trestný čin.
  Je to vražda.
  .
  A rovnako to nemá nič spoločné s - d e m o k r a c i o u .
  Demokracia a Právny štát - sú súrodenci - ktorí sa mame vydarili.
  .
  A tak si, prosím, nemýľ bezprávny stav a neobmedzenú svojvôľu - s demokraciou.

Mýtus o multiplikatívnom zdražovaní pri zvýšení DPH



Foto: spravy.pravda.sk

V minulom blogu o zvýšení DPH som vysvetlil, prečo čisto matematicky vzato nedochádza k zdražovaniu o rovnaký počet percentuálnych bodov, o aký bolo DPH zvýšené. Poďme sa teraz pozrieť na ďalší mýtus šírený pri každom zvyšovaní DPH. Je ním mýtus o multiplikatívnom zdražovaní.

Kto rozumie základnej myšlienke, ktorá stojí za daňou z pridanej hodnoty (DPH), tomu je hneď jasné, že zvýšením DPH dôjde v každom medzičlánku obchodného reťazca k zvýšeniu iba alikvotnej čiastky v rovnakej percentuálnej výške tak, aby suma týchto čiastok dala na konci sumu navýšenia vypočítanú z koncovej ceny iba jeden krát. Rozhodne nie je pravda, že sa celá koncová cena navýši o rozdiel medzi starou a novou DPH toľkokrát, koľko medzičlánkov sa zúčastňuje na výrobe a distribúcii tovaru alebo služby. Argument, že každý medzičlánok musí zvýšenú DPH zaplatiť a preto sa DPH z koncovej ceny zvýši viacnásobne, odporuje základnému princípu dani z pridanej hodnoty. Každý medzičlánok totiž platí DPH iba z pridanej hodnoty, nie z celej sumy, za ktorú sa tovar predá ďalšiemu obchodníkovi v reťazci. Funguje to vďaka tomu, že každý podnikateľ si znižuje DPH zaplatenú na výstupe o DPH, ktorú zaplatil na vstupe, čiže pri nákupe. Výsledok je potom taký, že DPH je zaplatená iba z rozdielu medzi predajnou a nákupnou cenou. Z týchto navýšení cien v každom medzičlánku je poskladaná koncová cena, z ktorej koncový spotrebiteľ zaplatí celú DPH. Inými slovami, zvýšenie DPH sa na koncovej cene premietne iba raz a to v určenej výške.

Príklad:

• Pri cene tovaru 100 EUR bez DPH, pôvodnej DPH 19% a zvýšení o 1% na 20% bude cena s DPH rovná 119€ pred zvýšením a 120€ po zvýšení, pričom nezáleží na počte obchodníkov, dodávateľov a iných medzičlánkov, ktoré sa na tvorbe, distribúcii a predaji tovaru zúčastňujú.

Müsli na iný spôsob

Raňajky sú najdôležitejším jedlom dňa a preto sa počas pracovných dní snažím zjesť vždy aspoň nejaký jogurt. Cez víkendy je však na raňajky viac času a tak som začal experimentovať s prílohami k müsli.

Klasický variant pozná snáď každý. Müsli s mliekom. Nie je to zlé, časom som však radšej presedlal na iné spôsoby, ktoré mi chutia viac. Prvou alternatívou, ktorú som dlho praktizoval, bolo müsli s jogurtom. Naučil ma to kolega v práci a musím uznať, že je to oveľa lepší spôsob ochutenia ako müsli s mliekom. Pri tomto variante je možné použiť prakticky akýkoľvek jogurt a tým dotvárať ľubovoľné chuťové kombinácie podľa vlastnej fantázie.

Nedávno som len tak zo zvedavosti vyskúšal použiť na müsli namiesto jogurtu niečo úplne iné. Som hrdý na to, že som tým vynašiel najlepšiu možnú kombináciu, aká bola kedy pre müsli vymyslená. Ide o müsli s detskou výživou. Každý víkend si do posledného sústa tento zázrak vychutnávam a zatiaľ ma to neomrzelo. Vzhľadom na fantastickú chuť si myslím, že ma to ani neomrzí. Teraz experimentujem s rôznymi príchuťami detskej výživy, aby som našiel svätý grál müsli.

Prajem dobrú chuť.

Maturitné otázky z matematiky

Nová maturita: Matematika 1
Monika Reiterová – Katarína Partiková
Vydavateľstvo Príroda
ISBN 80-07-01309-1



Prednedávnom mi prišiel na mail klasický spam, ktorých dostávam denne niekoľko. Tento ma však svojou iróniou a precíznosťou vypracovania zaujal natoľko, že mi bolo ľúto ho vymazať. Prišiel čas podeliť sa o tento spam aj s ostatnými. Forma blogu mi pripadá kultivovanejšia, ako rozposielať to mailom, pretože blog si prečíta len ten človek, ktorého to zaujíma. Takto aspoň neobťažujem ostatných ľudí, ktorí o to záujem nemajú.

Maturitné otázky z matematiky na budúci rok:

1. Sudca zoberie 15000 € za to, že spôsobí procesnú chybu, po ktorej prepustia mafiána z väzby a 3000 € za prekvalifikovanie trestného činu kvôli nižšej sadzbe odňatia slobody.
   
   Koľko mafiózov musí pustiť a koľko paragrafov prepísať, aby si mohol kúpiť stavebný pozemok na Slavíne rozmerov 50x20m, keď 1m2 stojí 5.000 €?
   .
2. Poslanec berie 3000 € za hlasovanie o návrhu zákona. Za členstvo v rôznych dozorných radách poberá mesačne: 2000 €, 1500 €, 3300 € a 1500 €. K tomu navyše týždenne za lobing 1500 €.
   
   Čo sa mu viac oplatí: sedieť v parlamente alebo sa venovať len svojim kšeftíkom, keď o dôležitejšom zákone sa hlasuje priemerne raz za týždeň ?
   (Poslanecky plat neberte do úvahy - beží mu v obidvoch prípadoch).
   .
3. Súkromný podnikateľ - majiteľ menšej stavebnej firmy sa uchádza o štátnu zákazku za 200 000 €, o udelení ktorej rozhodujú traja úradníci.
   
   Vypočítajte:
   
   a) Aký veľký úplatok musí dať každému úradníkovi za predpokladu, že všetkým dá rovnako a že na to obetuje 10 % z celkového objemu zákazky.
   
   b) O koľko € musí dať úradníkom druhý podnikateľ viac, ak chce pretromfnúť predchádzajúceho staviteľa o 5 %.
   
   c) Koľko € ostane každému zo súkromníkov z objemu zákazky po odrátaní úplatkov.
   
   d) O koľko € musí prvý podnikateľ oklamať daňový úrad, aby vykompenzoval stratu z úplatkov.
   .
4. Gejza V. má na starosti 3 prostitútky. Keď každý obslúžený zákazník zaplatí 70 €, koľko klientov potrebuje zohnať jedna baba, aby si mohol Gejza zaplatiť 3000 € za svoju dennú dávku koksu, pričom každá štetka si nechá 20% zo zárobku?
   .
5. Taxikár predá denne dve kradnuté autorádia, z čoho má províziu 30 € za kus. Navyše ma týždenne ďalšie dve tisícky za tipy pre vykrádačov bytov a 30 € keď prešacuje vrecká opitému zákazníkovi.
   
   Vypočítajte, ako dlho mu potrvá, kým dá dokopy 10 000 € na výpalné pre taxikársku mafiu za to, že dostane flek na lepšej ulici?
   .
6. Babička poberá mesačný dôchodok vo výške 280 €. 70€ mesačne ju stojí garsónka, ďalších 50 € strava a 20 € lieky. 15 € dá na kostol a vnuk ju pri návšteve každý mesiac pumpne o 33 €.
   
   a) Ako dlho bude babke trvať, kým našetrí 150 € do obálky pre primára, aby jej predpísal injekcie na reumu?
   
   b) Koľko takýchto obálok musí primár zobrať, aby mohol ísť na dvojtýždňovú dovolenku na Havajské ostrovy? (Cena dovolenky je 3000€)
   .
7. Starosta povolí na pozemku pred základnou školou výstavbu a prevádzku pohostinstva s hracími automatmi, pričom mu v tomto rozhodnutí výrazne pomôže 1500 € od jej budúceho prevádzkovateľa.
   
   Vypočítajte koľko ďalších krčiem musí žiadať o povolenie prevádzky, aby starosta postavil rodinný dom pre svoju dcéru.
   
   Poznámky:
   1. Cena stavebného materiálu na dom je 330 000 €.
   2. Stavebné práce nepočítajte - tie mu vykoná grátis stavebná firma, ktorej starosta dohodil výstavbu nového domu smútku a požiarnej zbrojnice bez verejnej súťaže.
   3. Cenu za pozemok taktiež neuvažujte, stavebná obecná parcela bola oficiálne prekvalifikovaná na smetisko a následne odkúpená za symbolickú cenu.

Výstižnejší popis reality na Slovensku som hádam ešte nevidel. Každý z týchto príkladov sa dá aj reálne vypočítať, v rámci zábavy je to fajn relax.

Poznámka pomimo: Do pozornosti dávam viackrát uvedenú sumu 3000 EUR, čo je 100 EUR denne.

Aká vysoká je miera prerozdeľovania na Slovensku?

Daňové zaťaženie na Slovensku



Veľa politikov, predovšetkým tých pravicových, s obľubou v televíznych diskusných reláciách opakuje argument o nízkej miere prerozdeľovania na Slovensku (t.j. podielu verejných výdavkov štátu na hrubom domácom produkte). Slovensko patrí medzi štáty s najnižšou mierou prerozdeľovania v rámci EÚ.

Moja peňaženka však pri pohľade na výplatnú pásku tento názor nezdieľa, preto som začal googliť, kde je pes zakopaný. Prvé číslo, na ktoré som sa zameral, bola samotná výška prerozdeľovania na Slovensku. Tá je podľa nadácie Hayek za rok 2011 rovná 42%, čo dokazuje, že na Slovensko skutočná pravica ešte nedorazila, ak sa tá súčasná dokáže hrdiť takýmto údajne nízkym číslom. Napriek tomu, že 42% je veľa, nie je to konečná miera zdaňovania na Slovensku. Podľa znázorneného grafu, ktorý som si požičal z analýzy dňa daňovej slobody za rok 2011 od nadácie Hayek (tabuľka a graf je cca v strede dokumentu), je priemerný podiel daní a odvodov vo výške až 52% platu! Zamestnancovi teda z jeho platu ostane menej ako polovica - iba 48%. (Pod pojmom "plat" chápem superhrubú mzdu, čiže skutočnú mzdu zamestnanca, ako som písal prednedávnom. Rovnako chápe mzdu aj uvedená analýza).

Miera prerozdeľovania v EÚ je v priemere naozaj vyššia. Za posledné roky sa podľa eurostatu pohybovala na priemernej úrovni medzi 45% - 48% (v roku 2007 vo výške 45,7%, dáta za rok 2010 a prognózu za rok 2011 som bohužiaľ nenašiel) . Dôvod na oslavu však nie je, keďže slovenských 42% je ďaleko od ekonómami odporúčaných 25%.

Pri pohľade na vyššieuvedené čísla je hneď zrejmý jeden paradox: samotná nadácia Hayek uvádza deň daňovej slobody podľa miery prerozdeľovania, ktorú vypočítala na úrovni 42%, pričom v tom istom materiáli sa uvádza celková miera zdanenia na úrovni 52%. Miera prerozdeľovania teda zjavne nevypovedá celú pravdu o celkovej miere zdanenia. Ako jediné vysvetlenie uvedeného rozporu mi napadá, že nie celé HDP skončí v peňaženkách daňových poplatníkov. Z toho vyplýva logický záver, že značná časť HDP, resp. bohatstva, sa vyváža zo Slovenska von. Teoreticky je možné mať každoročne stále vyššie HDP, ktoré každoročne znižuje podiel verejných výdavkov štátu na hrubom domácom produkte (čiže mieru prerozdeľovania) a zároveň vysoké daňové zaťaženie, čím vzniká rozpor medzi nízkou mierou prerozdeľovania a vysokým daňovým zaťažením. Možno keby som bol ekonóm, tak by mi to pripadalo ako samozrejmé.

Superhrubá mzda - okamih pravdy o výške daňového a odvodového zaťaženia

Pojem "mzda" je zdanlivo každému jasný. Našim politikom sa však počas posledných desaťročí podarilo vniesť do mzdového systému toľko chaosu, že už iba malé percento ľudí vie, aká je ich skutočná mzda.

Som presvedčený, že tento chaos je úmyselný, aby ľudia nevedeli, o koľko ich štát každý mesiac oberie. Okaté nepríjemné čísla sú zakrývané tzv. hrubou mzdou, čo je iba akási fiktívna medzisuma, ktorá nevypovedá ani o tom, koľko na zamestnanca minie zamestnávateľ, ani o tom, koľko zamestnanec nakoniec naozaj dostane na účet. Hrubá mzda je položená niekde uprostred týchto čísel a jej jediný zmysel je v kamuflovaní reality. Tou realitou je, že každý zamestnanec má skutočnú mzdu, tzv. superhrubú mzdu nazývanú aj cena práce, oveľa vyššiu, než si myslí.

Keby každý uchádzač o prácu diskutoval o svojom plate v kontexte skutočnej mzdy, t.j. superhrubej mzdy, diskusia by sa viedla o oveľa vyšších číslach. Zároveň by bolo každému zamestnancovi z výplatnej pásky hneď na prvý pohľad jasné, ako veľa mu štát z jeho skutočnej mzdy berie. V tom okamihu by ľudia začali od štátu požadovať kvalitnejšie služby a boli by aspoň o trochu menej ľahostajní k plytvaniu peňazí daňových poplatníkov. Veď pri takých vysokých cenách za služby štátu je logické vyžadovať vyššiu kvalitu. Druhým zásadným efektom takejto zmeny by bolo spravodlivejšie, resp. presnejšie porovnávanie platov v rámci EU.

Áno, často vyslovenou námietkou je fakt, že cena práce je už dnes uvádzaná na výplatnej páske. Bohužiaľ, ľudia tomuto číslu nerozumejú (ak si ho vôbec pozrú), čoho dôsledkom je, že nepovažujú odvody zamestnávateľa za súčasť ich platu. Zamestnávateľovi je však jedno, ako čo nazveme, keďže to musí tak či tak zaplatiť, a preto pokiaľ sa nebude o cene práce (superhrubej mzde) vyjednávať na pohovoroch (namiesto fiktívnej hrubej mzdy), dovtedy nebudú ľudia vedieť a hlavne chápať, aká je ich skutočná mzda a aké sú skutočné sumy každomesačne odvádzané štátu z ich výplaty.

Som preto rád, že sa našiel minister, ktorý má ambíciu urobiť v tomto chaose poriadok. Pevne dúfam, že sa súčasnému ministrovi práce a sociálnych vecí Jozefovi Mihálovi podarí zavedenie superhrubej mzdy presadiť a že to následný minister nebude meniť.